Nasucho: „Po prvom liečení som si nevedel predstaviť, že si už nevypijem,“ hovorí Johny Peťko

Nasucho: „Po prvom liečení som si nevedel predstaviť, že si už nevypijem,“ hovorí Johny Peťko

16.07.2018(28/2018)Dvaja muži, dva príbehy. Johny Peťko (48) a Braňo Jobus (49) nám pred rokom porozprávali, ako prestali piť. Obaja stále abstinujú, ale život nie je čierno-biely. Ako sa im darí dnes?

Nasucho: „Po prvom liečení som si nevedel predstaviť, že si už nevypijem,“ hovorí Johny Peťko

6 fotografií v galérii
V júli boli dva roky, čo sa Johny Peťko nedotkol alkoholu.
Autor fotografie: Peter Brenkus

Vyštudovaný herec a moderátor Johny Peťko si verí. Miestnu krčmu navštevuje pravidelne, alkohol nepije, a tak si nedávno na účet miestneho osadenstva zašpásoval.

„U nás na dedine nemám problém s tým, že by ma niekto núkal. Aby som si to po čase otestoval, zreval som na celú krčmu: ,Už mám toho plné zuby, ulej!‘ Všetci stíchli, potom ku mne podišiel sused a hovorí: ,Neopováž sa!‘ Bolo to od nich veľmi milé, krásna vec, veľmi si túto podporu vážim.“

Žiadna depresia

Keď pred rokom vydal prvú časť životopisnej trilógie Nalej, hrozí vytriezvenie, nevedel, čo od toho čakať.

„Ťažko mi je hodnotiť, čo je na Slovensku úspech. Nemám peniaze na reklamu a nie som schopný pretlačiť sa na pulty kníhkupectiev, tak aj kvôli tomu behám po Slovensku, aby sa dostala do povedomia. Čo som počul, ľudia akoby mali strach zo samotného názvu a obalu, vraj pôsobí depresívne, pričom samotná kniha vôbec depresívna nie je,“ myslí si Johny a ja to môžem len potvrdiť.

Vzala som si ju vlani na dovolenku a hoci je pomerne hrubá, prečítala som ju za jeden a pol dňa. Nedokázala som ju pustiť z ruky.

Je výborne napísaná a na tie záchvaty smiechu, ktoré som pri nej dostávala, tak ľahko nezabudnem. Johny v nej nič neprikrášľuje, ale pre alkohol sa dostával do takých situácií, že sa naozaj pobavíte.


Nasucho: „Psychologička mi povedala, aby som sa držal. Keď som pil, vtedy som sa držal,“ hovorí Braňo Jobus

Dvaja muži, dva príbehy. Johny Peťko (48) a Braňo Jobus (49) nám pred rokom porozprávali, ako prestali piť. Obaja stále abstinujú, ale život nie je čierno-biely. Ako sa im darí dnes?


Už sa neviem dočkať „dvojky“ – Nalej, hrozí absťák. Mala by vyjsť na jeseň. V tejto súvislosti ma zaujímalo, či mu nerobí zle tie príšerné stavy počas písania prežívať znova.

„To je zaujímavé, ale s týmto nemám problém. Jediné, s čím problém mám, je rozpomenúť sa na vysokú školu, čo všetko sa udialo, lebo mne sa to zlialo do jednej veľkej guče. Našťastie som ešte s pár ľuďmi z tých čias v kontakte a oni mi hodia lanko, vďaka ktorému si spomeniem.

Pri jednotke som až také okná nemával, to som si pamätal, tie prišli až na vysokej a boli to nie okná, ale poriadne výkladné skrine. Dokonca som v poslednom čase žiadne výrazné chute na alkohol nemal, čo je zrejme spôsobené tým, že som touto tematikou doslova pohltený a tým ,cravingom‘ sa zázračne vyhýbam,“ hovorí.

Johny už besedoval v knižnici vo Svite...

6 fotografií v galériiJohny už besedoval v knižnici vo Svite…Zdroj: Archív J. P.

„Po prvom liečení som si nevedel predstaviť, že si už nikdy v živote nevypijem. To si nevie predstaviť žiadny alkoholik, keď začne abstinovať. Ja si teraz neviem predstaviť, že by som si zase vypil, čo je fajn. Teraz v júli to budú dva roky.

Je to stále boj, pretože na besedách stretávam ľudí, ktorí abstinovali aj 15 rokov a znova sa k pitiu vrátili. Toto nevedia vysvetliť ani lekári. Preto sa teším, že sa držím,“ pokračuje.

V otázke, či píše druhý diel preto, lebo prvý mal slušné čísla, alebo preto, že treba veci dopovedať, keď už začal, má Johny jasno: „Tak, ako má moja závislosť svoje etapy vývoja, sú štyri štádiá alkoholizmu, tak musím prejsť všetkými, aby som čitateľom, ktorých to zaujíma, ozrejmil, ako sa závislosť stupňuje. Potrebujem zmapovať jednotlivé obdobia môjho života, aby videli, k čomu to až na záver došlo, čiže áno – som povinný to dopovedať.“

Krok vzad, dva roky vpred

Toto slovné spojenie asi najlepšie vystihuje to, čomu sa Johny posledný rok venoval veľmi aktívne. Besedám. Vrátil sa na miesta, kde sa liečil, raz úspešne, raz menej úspešne, aby sa v rámci svojej abstinencie posunul vpred, lebo, ako hovorí:

„Ono to možno vyznie, že veľmi pomáham ľuďom, v prvom rade však pomáham sám sebe, pretože pre mňa sú tie besedy psychoterapiou, psychohygienou, držia ma nad vodou. Viem, že po besede môžem odísť a všeličo sa môže stať. Našťastie, tú vieru mám kvôli dcérke veľmi silnú.

Napriek tomu sa modlím, aby ma to už v živote nepostretlo, lebo ďalšia recidíva by ma určite zabila, o tom som presvedčený. No hlavne to nesmiem urobiť dcére, ktorá má 8,5 roka, lebo už aj ona verí, že sa alkoholu nechytím. Bol by pre ňu strašný šok, keby som chľast vymenil za ňu, to nesmiem nikdy dopustiť.“

Besedovať začal v liečebniach, pokračoval v A-kluboch (klub abstinentov), na základných a stredných školách, vo väzniciach, pridal knižnice a dopracoval sa k veľmi zaujímavým poznatkom. V niektorých priam alarmujúcim.

„Rozbehol som sa po Slovensku s besedami, ktoré mi ubrali veľa času a energie, kopec ľudí ma bombarduje prostredníctvom mailov, mesengera, mnohokrát mi neskoro v noci volajú nešťastné ženy, ktorým zase muž ušiel do krčmy, alebo je doma a má ,absťák‘, dokonca samotné popíjajúce ženy v ostatnom čase,“ rozhovorí sa o svojich skúsenostiach.

„S týmto fenoménom som sa stretol v liečebni vo Veľkom Záluží, kde som sa v roku 1994 sám liečil. Teraz som tam stretol asi 120 pacientov a viac než polovica z nich boli ženy. Ženy, ktoré navyše kombinujú pitie s liekmi, takže ten vplyv na organizmus je doslova drastický,“ konštatuje Johny a pridáva svoj pohľad na vec:

„Pripisujem to dvom dôvodom. Prvý – každé druhé manželstvo je dnes rozvrátené, ona zostáva väčšinou sama s deťmi a nezvláda to. Druhý dôvod, za ktorý ma idú na besedách ukrižovať, je prílišný feminizmus a emancipácia. Ja proti nim nič nemám, ale to dranie sa na vrcholné manažérske pozície nie je zdravé.

Ja si stále myslím, že žena by mala v prvom rade vychovávať deti, dávať im to krehko-ženské, čo im my chlapi dať nevieme. Smutné je to, že keď som bol v roku 2003 na liečení v Pezinku, v rámci našej 30-člennej skupiny boli len 4 ženy, dnes ich počet výrazne rastie.“

 ...aj v ženskej väznici v Nitre.

6 fotografií v galérii…aj v ženskej väznici v Nitre.Zdroj: Archív J. P.

Medzi svojimi

Osvetovú cestu nezačal Johny v liečebniach náhodou.

„V prvom rade som potreboval ísť medzi svojich, lebo medzi nich stále patrím. Tam som si to otestoval a potom som začal obiehať A-kluby a školy.“

Rozdiely medzi liečebňami a A-klubmi v rámci užitočnosti jeho besied sú značné.

„Liečebňa je veľmi citlivá záležitosť, tam dávajú klientom nádej, že sa dá abstinovať, ale dokázať to musí každý sám,“ vysvetľuje.

„Mne tiež na liečení najviac pomohli dva príbehy mužov, ktorí už vtedy abstinovali a prišli k nám na besedu. Myslím, že keď sa ľudia z liečební stretnú s človekom, ktorý dokáže abstinovať, pochopia, že sa s tým dá žiť. Čo sa týka A-klubov, tak v tomto smere je situácia zvláštna.

Prišiel som na to, že takmer v každom väčšom meste sú aj dva, ktoré sa nemajú príliš v láske, presadzujú svoj ,recept‘ na abstinovanie a bojujú o peniaze od mesta či VÚC. Väčšinou sú to kluby tzv. anonymných alkoholikov, kam nepustia nikoho cudzieho a sú veľmi striktné: toto nesmieš, toto musíš. Nechcem byť zlý, ale pôsobilo to na mňa až fanaticky.

No a potom sú voľné kluby abstinentov, kam môže prísť hocikto, kto má problém, aj ich rodinní príslušníci, nikto nikomu nič neprikazuje, nementoruje. Nechajú človeka vyrozprávať a na základe toho naberajú ostatní nové myšlienky, súvislosti, skúsenosti, čo sa zase páči mne.

V konečnom dôsledku však musím povedať, že je super, že tu sú, pretože je to pre abstinujúceho alkoholika veľká podpora.“

Koniec hodiny! Niééé!

Najviac prekvapení Johnyho čakalo, keď začal oslovovať školy. „Mailom vraj dostávajú veľa ponúk a väčšinou ich hádžu do koša, alebo majú od ministerstva či VÚC nariadené, koho pozvať môžu. Nadobudol som pocit, že štát si z toho spravil biznis, čiže nejakého blázna od Terchovej si zobrať nemôžu,“ konštatuje.

„Samozrejme, na pár školách som bol, no len vďaka svojim známym a tým, čo oslovili mňa a, paradoxne, práve tieto zážitky zo škôl sú pre mňa neuveriteľné v tom najlepšom zmysle slova.

Mal som predstavu, že súčasných žiakov a študentov zaujímajú akurát tablet, počítač a mobil. Nie je to tak. Vyššie ročníky základných škôl a stredoškoláci vydržia počúvať tri hodiny a pýtať sa. A mnohí sú vďační za môj príbeh, pretože je často podobný tomu, ktorý zažívajú vo vlastnej rodine.

V každej druhej domácnosti, žiaľ, táto závislosť funguje, hoci je navonok skrytá a tie decká nevedia, prečo je otec nervózny, prečo matka kričí, prečo otec uteká do krčmy, prečo sa trasie, potí.

Dvakrát sa mi v škole stalo, mojou besedou sa vyučovanie končilo, že deti nechceli odísť. Na záver vždy poprosím pedagógov, aby odišli, nech sa deti pýtajú. Keď sa učiteľky vrátili s tým, že vyučovanie sa končí, decká kričali nie, lebo chcú ešte sedieť a počúvať.“

Johny zostáva po besedách s mnohými študentmi v kontakte. Oslovujú ho, prosia o pomoc.

„Prišiel za mnou napríklad 15-ročný chalan s plačom, že otec ho núti chodiť s ním na pivo, nech je chlap, ale jemu sa to hnusí. Neuveriteľné, s čím sa stretneš!“

Stredoškoláci z Brezna počúvali Johnyho príbeh so zatajeným dychom.

6 fotografií v galériiStredoškoláci z Brezna počúvali Johnyho príbeh so zatajeným dychom.Zdroj: Archív J. P.

Každý, kto potreboval, si Johnyho našiel. Buď osobne, alebo prostredníctvom mailu. Hlásia sa mu aj dvaja noví denne.

„Počítal som s odozvou, no už teraz som taký zaplavený, že som napísal na facebook, že to dočasne strihám, aby som sa mohol sústrediť na písanie knihy.“

Často mu to však nedá, pretože mnohí pozostalí po alkoholikoch alebo užívateľoch drog mávajú pocit, že pre toho svojho mohli ešte niečo urobiť. Niečo viac, ešte viac, aby…

„Trápia sa zbytočne. My závislí nemáme právo zaťahovať do svojho problému najbližšie okolie. Je také pravidlo, že ak už človek vyčerpá všetky snahy na pomoc a nikam to nevedie, treba dať od neho ruky preč, lebo ten, čo pomáha, psychicky zabíja sám seba. Hovorí sa mu spoluzávislý.

Vtedy treba za závislým zavrieť dvere a čakať, či si problém konečne prizná a chce ho riešiť, alebo na tej ulici skape. Pomocná ruka sa nedá dávať donekonečna. Možno to znie kruto, ale prestať so závislosťou musí každý sám.“


Ján Peťko o živote alkoholika: Potíte sa, trasiete, máte pocit, že do rána skapete

„Potíte sa, trasie vás, máte pocit, že skapete, netrafíte si lyžičkou do úst, pivo pijete dvoma rukami, aby ste si nevybili zuby,“ opisuje bežnú situáciu zo života alkoholika Ján Peťko prezývaný…